Nórsko 18.-19. storočia
V Nórsku v tej dobe nebolo veľa možností na prácu a viac ako 50 % ľudí pracovalo v rybárskom priemysle. Je to pochopiteľné, keďže Nórsko obkolesuje more. Ďalších 50 % ľudí pracovalo v priemysle, ktorý bol naviazaný na rybársky priemysel. Bolo to obdobie, keď z Nórska hojne emigrovali ľudia kvôli nedostatku pracovných príležitostí. Väčšinou do USA. Práve preto si myslím, že je dôležité poznať túto časť nórskych dejín. Podľa mňa je kľúčová k pochopeniu prítomnosti.
Stavanger
Keďže bývam v Stavangeri a mal som možnosť navštíviť Múzeum hermetického priemyslu, budem sa venovať pomerom v Stavangeri okolo roku 1 900. V tej dobe smeroval trh s konzervovanými rybami tým istým smerom, akým sa dnes uberá trh s ropou. A teda nie veľmi dobrým smerom. Vplyvom priemyselnej revolúcie (a zefektívnenia práce) sa cena jednej konzervy so sardinkami znížila z 40 øre na 17 øre za kus (øre= haliere). Najmenej pozitívne to bolo pre zamestnancov.
Ryby
Predtým ako v Nórsku začali ťažiť ropu z morského dna, získavali Nóri z mora inú životodarnú komoditu. Ryby. Na krabičkách bolo obchodné meno sardines, ale rybičky, ktoré boli natlačené v konzervách, sa volali brisling, po slovensky šproty.
Práca
V tej dobe bolo mesto Stavanger ešte celkom malé a existovalo len v podstate dnešné centrum. Všetci chodili peši do práce, bolo to blízko. Pracovalo sa spravidla 10 hodín denne. Ľudia mali v práci 2 prestávky, pol hodiny na raňajky a hodinu a pol na obed. Na obed išli všetci domov. Ženy z fabriky sa ponáhľali navariť obed pre celú rodinu a potom zase do práce. Takže pracovný deň začínal medzi 6-7 hodinou ráno a končil medzi 18-19 hodinou večer. Ak samozrejme nebolo viac práce. Keďže ryby bola sezónna vec od mája do septembra, niekedy ich bolo viac, inokedy menej. Všetci chodili do práce čo najviac, lebo keď sa skončila sezóna, nemali dlhé mesiace zdroj príjmu.
Výroba
Všetko sa robilo ručne. Väčšinu úmornej práce robili ženy. Na kovové tyčky zhruba meter dlhé a 3 mm hrubé napichovali rybičky cez oči. Norma bola 1000 ks za hodinu. Áno, je to veľmi veľa a neviem si predstaviť, ako to zvládali. Ale keďže boli platení za výkon a keď ho nepodali, nedostali mzdu. Chápem, že ich motivácia bola inde, ako je dnes. Ďalším krokom bolo tyčky s napichnutými rybičkami povkladať do rámov a vyúdiť. Na údenie sa používalo dubové drevo. Údilo sa pri teplote 55℃v závislosti od pece, typu dreva a množstva rýb 45 minút až 2,5 hodiny. Údenie sa používalo primárne na konzerváciu a údili sa všetky ryby. Po vyúdení sa rybičky ručne vkladali do konzerv. Výlučne ženské ruky vkladali rybičky chrbtom dole neuveriteľne rýchlo. Mali na to špeciálny systém, ako do každej konzervy vložiť 12-16 rybičiek za neuveriteľných 5-6 sekúnd. Áno, čítate správne. Do každej konzervy si pred pripravili 15 ml olivového oleja, a tak isto na koniec rybičky zaliali 15 ml oleja. V tej dobe bol olej cennejší ako celá konzerva s rybičkami. Preto sa s ním extrémne šetrilo. Nakoniec sa konzerva zatvárala na stroji zhotovenom na tento typ práce. Extrémne hlučný a zdĺhavý proces, ktorý poháňali staré stoje.Keď nám to pán z múzea ukazoval, zavretie 2 konzerv trvalo asi minútu. Už po tak krátkom čase ma boleli uši. Neviem si predstaviť, ako niekto mohol pracovať roky v takom hluku. Pán z múzea sa len zasmial a povedal, netrvalo dlho a všetci čo tu robili, ohluchli. Potom to už aj tak bolo jedno.
Mzda
V dobe okolo roku 1 900 dostávali ženy za svoju prácu 400 NOK ročne, muži 1 200 NOK ročne. To vysvetľuje aj takmer neexistujúce rozvody v tej dobe. Najlepšie platená práca v konzervárni bola v udiarni. Tam si tí najlepší mohli zarobiť medzi 2 500-3 000 NOK. Čo je dosť značný rozdiel v mzde. Pre porovnanie - drevené domčeky, ktoré ešte aj dnes môžete vidieť v Gamle Stavanger v tej dobe stáli 7 500 NOK. Súčasťou múzea je aj ukážkový dom, kde môžete vidieť, ako v tej dobe žili ľudia. Život bol naozaj iný, oveľa jednoduchší. Po tom, ako si prejdete prítmím starej fabriky, v ktorej stále svietia autentické žiarovky a elektrina je vedená presne tak, ako pre 100 rokmi, vo vnútri domu nielen z jeho interiéru pochopíte, ako jednoducho ľudia žili. V strede mesta, ktoré vyrástlo z ropy do dnešnej podoby, je múzeum konzervárenského priemyslu. Je to úžasné miesto, kde môžete vidieť minulosť a možno aj budúcnosť ropného priemyslu.
