Na Slovensku málo známe potápanie v extrémnych hĺbkach. Na to aby ste sa boli schopný potopiť, šesť hodín pracovať a znovu sa vynoriť z hĺbky 200 metrov ľudia vymysleli saturačnú komoru. V nej sú potápači zatvorení 28 dní. Počas ktorých, je v komore silný tlak ako na morskom dne kde pracujú. O tom ako takáto práca vyzerá som sa rozprával s Gustávom Hanuliakom (1955) pionierom saturačného potápania.
Čo je to vlastne saturačné potápanie?
Keď sa chcete potopiť niekam veľmi hlboko. To znamená hlbšie ako 50 m. Tak to nemôžete dýchať obyčajný vzduch. Pôsobia tam rôzne fyziologické faktory. Preto, aby si mohol pracovať hlbšie ako 50 m, potrebuješ dýchať špeciálnu zmes plynov. V tomto prípade sa tá zmes volá Heliox. Je to zmes hélia a kyslíka. A v podstate to znamená, že všetky tkanivá v tvojom tele, mäkké alebo tvrdé sú nasýtené tým plynom. Je to ako fľaška šampanského. Tam tiež nie je vidno žiadne bubliny a pritom je to plné toho plynu.
Problém potápania do veľkej hĺbky, napríklad 200-300 m je to, že tam je výrazne vyšší tlak. Ľudské telo sa naň dokáže prispôsobiť, ale trvá to nejaký čas. Počas ťaženia ropy na mori bolo treba pracovať aj v extrémnych hĺbkach. Tak vznikla saturácia. Je to oceľová komora, ktorá je na palube lodí. Do nej zavrú ľudí a zvýšia tlak na taký, aký je v mieste, kde budú pracovať. K tanku je napojený tzv. diving bell (potápačský zvon), ktorý cez dieru v dne lode (moon pool) spustí spravidla dvoch potápačov do hĺbky.
Kedy si bol prvýkrát v saturácii?
To bolo v roku 1989 na začiatku kurzu saturačného potápania. Myslím, že to bolo v januári alebo februári 1989.
Aké to bolo prvýkrát?
Pre mňa to nebolo nič zvláštne. Aby si sa mohol dostal na ten kurz, tak si musel pár rokov predtým pracovať Offshore. Ale iba ako vzduchový potápač. To znamená do 50 m hĺbky s použitím normálneho vzduchu alebo nitroxu. Metodika bola v mnohom podobná. Dekompresie boli v komorách, takže či ležíš niekoľko hodín v komore, alebo v nej žiješ, to nie je žiadny rozdiel. Nijako som to neprežíval. Rozdiel bol akurát v tom, čo sa týka hygieny v tej dobe. Zvlášť v tom tréningovom zariadení. To bolo veľmi primitívne, takže tam neboli žiadne záchody, žiadne sprchy. Bolo tam iba vedro, kam sa vykonávali potreby. To šlo von cez servisné dvere. Tento kurz trval krátko, päť - šesť dní. Množstvo ľudí má problém v uzavretých priestoroch (klaustrofóbiu), to človeku nesmie vadiť.
Aké to bolo vtedy?
Dajme tomu, že pracujete v hĺbke 150 m. Za starých čias na to nikto nečakal, na nejakú pomalú kompresiu. Otvoril si vo zvone ventil s plynom. Než si došiel na dno, za asi 11 minút , tak si sa z nuly dostal na 16 atmosfér, klepal si sa tam, a tak sa začínalo v práci. Žiješ tam v 16 - násobne väčšom tlaku, ako je na povrchu.
Ako dlho si býval v saturácii?
Štandardná perióda v saturácii bola 28 dní, pretože skutočná práca, ako taká, tá trvala omnoho kratšie. Záležalo to na celej rade faktorov. Najviac na počasí a na tom, že Offshore sa na všetko čaká. Za starých čias dekompresia (to znamená pomalé, postupné znižovanie tlaku z tých napr. 16 atmosfér na nulu) aby sa plyn, ktorý bol v tele, vydýchal. Keby sa to urobilo príliš rýchlo, tak by tie malinke bublinky začali expandovať presne ako v šampanskom. A tie mechanicky roztrhajú akékoľvek tkanivo. Či už je to oko, kosť alebo sval. Problém je v tom, že už vtedy to zabralo päť dní.
Ako dlho to trvá dnes?
To záleží na akých tabuľkách, ale oveľa dlhšie. Možno zaberie dvakrát toľko času. Dnes je bezpečnosť niekde inde. Povedzme, že sa dostanú zo 150 na 120 m tlak a majú deň voľno na tom istom tlaku.
Ibaže za starých čias sa nepoužívalo iba hélium, pretože bolo drahé. Oni to kombinovali s rôznymi inými lacnejšími plynmi a my sme boli ako skúšobné králiky. A samozrejme nikto nechcel, aby si tam päť dni ležal a taxameter ide. Peniaze ti bežali od momentu, keď sa dvere zatvorili a do momentu, kým sa znova otvorili. A tak prirodzene všetci mali snahu, aby si v komore bol čo najkratšiu dobu. Zvlášť, keď si bol na dekompresii, vtedy si nepracoval a bral si peniaze. Z toho mám zdravotné problémy. Tie rýchle dekompresie mi zničili všetky kĺby, mechanicky ich poškodili. Bolo bežné, že po saturácii ma boleli kĺby, ale to prešlo za pár dní. Taktiež hélium má narkotický účinok a keď si sa dostal von do normálnych atmosférických podmienok, pár dní si z toho bol oblbnutý v kombinácii s tými bolesťami.
Aké to je v saturácii?
Žiješ tam v tme štyri týždne. Jediné, kde sa môžeš natiahnuť, je, keď si von z toho zvonu na morskom dne a pracuješ. Ibaže za sebou ťaháš umbilical a na sebe máš helmu, ktorá váži 20-30 kg. Nijaká veľká úľava to nie je.
Akí ľudia tam pracovali?
Ja som začal v ropnom priemysle v roku 1986. Do tej doby som pracoval ako pracovný potápač, ale nie na mori. Konštrukcie mostov a stavebné potápanie, keď sa niečo stavia vo vode. Bolo to to isté ako v Čechách, akurát, že tam je voda dva metre a tri metre hliny. Tu bolo 20 m vody a žiadna hlina. Ale metodika bola tá istá.
Tradičné potápanie bolo stavanie priehrad, mostov a vodných konštrukcií. Potápanie Offshore bolo špeciálne v súvislosti s ťažbou plynu a ropy. To malo úplne iný charakter. S tým nemal nikto veľké skúsenosti hlavne preto, že to je veľmi hlboko. Takže logicky, jediný, kto mal skúsenosti, boli bývalí vojaci. Ako prvá krajina s tým začala Amerika. Tá, ako prvá začala ťažiť v Mexickom zálive vo vode. Najprv to bolo pár metrov a potom boli platformy v čoraz väčšej a väčšej hĺbke. História potápania a experimenty s rôznymi plynmi je veľmi napínavé čítanie. Moji prví kolegovia boli hlavne Američania a pár Britov. Väčšinou Škóti, občas niekto z Írska a Anglicka.
Na akých miestach si pracoval?
Pracoval som hlavne na nórskom sektore. Bolo to najlepšie platené a bola tu najlepšia bezpečnosť. Pre mňa to bolo prirodzené. Pracoval som hlavne na tých veľkých poliach. Moja prvá cesta bola na Ekofisk. To je najstaršie nórske pole. Tam som bol veľakrát ako vzduchový potápač a neskôr ako saturačný.
Aké to tam bolo v tej dobe?
Bolo tam pár platforiem, bol tam ten tank. To bola betónová konštrukcia. Tá už tam teraz vôbec nie je. Bolo tam pár jackets, to sú tie oceľové platformy, železá, ktoré sedia na vode. Tam sme pracovali v roku 1987, keď sa to všetko začalo potápať. Nad vyťaženými miestami klesalo dno. To bola v tej dobe najväčšia zdvíhacia operácia na svete. Potom sa tam stavala stena, pretože ten tank, ako sa tomu hovorilo, sa tiež začal potápať. Aby ho chránili, tak vystavali dve také steny z betónu. Dva betónové polmesiace. Tie sa potom odtiahli na more a tam sa spojili. Tam som strávil veľa času. Pracoval som asi tri mesiace v kuse a bol som z toho na nervy. Tiež som pracoval na Statfjord, Gydda, Gullfaks C a Troll B - to je ten, čo stojí na 360 m nohách.
Koľko si vtedy zarábal?
Začínal som ako viazač. Vtedy to nebolo tak, že jeden robil jednu prácu. Každý mal viac kvalifikácií. Ja som mal kvalifikáciu ako viazač, zvárač, potápač. Bol som na potápačskej lodi a dostal som šancu ukázať, čo vo mne je. Potápanie bolo to ultimátne, najlepšie platené, a preto tam všetci išli. Keď som začínal, nemohol som si vyberať. Nemal som žiadny status. Ale celkom rýchlo sa to zmenilo. Ľudí v tejto branži bolo veľmi málo. Skoro každý dostal šancu a keď ju nevyužil, išiel preč. To vysvetľuje, prečo stovky ľudí tvrdia, že boli potápači. Možno mali preukaz, ale nikdy ich nepustili niečo urobiť. Vtedy to nebolo nijaké váhanie. Helikoptéra a bol si preč. Ja som moju šancu využil a boli so mnou spokojní.
Na začiatku sme boli v zvone iba dvaja. Nebolo tam viac miesta. Musíš sa na toho druhého absolútne spoľahnúť. Pracovalo sa tak, že jeden bol zo zvona vonku a ten druhý bol vo zvone a staral sa o všetko. Keby sa niečo stalo, tak si musel von a zachraňovať toho kamoša. Druhý deň to bolo naopak.
Ja som mal obrovskú výhodu, že som bol fyzicky silný a naviac som nebol úplne blbý. Mohli sa na mňa spoľahnúť a bol som dobrý kamarát. A všetci vedeli, kto je Gustáv. Nikto iný s takým menom tam nebol. Robili si so mňa srandu, že som špión z Česko-Slovenska. Takže som mal výhodu. Vždy, keď som išiel na more, som sa potápal. To bol veľký rozdiel v plate, byť na mori a potápať sa alebo nie. Ja som v roku 1989 zarábal za deň 9 000 NOK (9 000 NOK je v roku 2017 pre porovnanie okolo 1 000 EUR). To bolo 250 000 NOK za 28 dní v saturácii.
Celý rozhovor s Gustávom Hanuliakom si môžete prečítať tu:
